Vždy ma vie blízke okolie Prešova prekvapiť. Naposledy Javornícka Poľana.
Je sobota ráno 7:00, štartujeme od Lidlu, kde napriek pohľadu na okolité blato máme vieru v sneh.
Naskakujeme do jedného auta a o 20 minút stojíme na Šťavici. Ďalej žiadna veda — po modrej ku chate Fricka. Už tu je zreteľné ako sa blato mení na ťažší sneh. Od Fricky len kúsok po červenej. Mokrý sneh strieda prašan — vietor s ním krásne tancuje. A to kvalitne teší naše chlapské duše túžiace po dobrodružstve.
Deň pred tripom som bol v lese na Dubníku a bez problémov si založil ohník. Jeho efekt je v zasneženom lese ťažké opísať slovami. Dnes sa spolieham na rovnaký priebeh. Zisťujem však, ze všetok porast je kompletne obalený snehom a po breze ani stopy. Zohrievame sa teda voltážou 52.
Oheň z mokrých tenkých konárikov? Skús to niekedy — pobavíš sa. Či aj kámoši, ktorí na teba spoliehajú — neviem.
Tu sa však naplno ukazuje sila jednoty — Ľudovít vyťahuje dýku a z vnútra “suchého” konára štiepa ďalšie kúsky pilín. Prikladáme pľúca. Za stúpajúci dym by sa nehanbil ani indiánsky náčelník. Po 35 minútach, zjedení všetkej slaniny a dopití tekutého svetra nám konečne horí.
Och, aká to parádička. Takto si stáť pri ohni v mraze, uvariť všetkým kafé, vyriešiť všetky problémy sveta 🙂
Chlapi ĎAKUJEM!!!
