Blúdila mi hlavou myšlienko-otázka:
“Čo majú Hollywoodske príbehy spoločné?
Čo v nás spôsobuje, že nás tak lákajú…?
Asi netreba doktorát na zistenie, že je to príbeh. “Obyčajný” ľudský príbeh, ktorý chceme vidieť. Parádne zabalený s efektami, scenárom, gradovaním… Jednoducho nás zaujíma. Jasné ako facka.
OK, čo však keď poviem, že zaujímavejšia je súvislosť, ktorú som uvidel. Docvaklo mi, že taký príbeh má každý jeden človek, ktorý okolo mňa prejde. Každý koho poznám, s kým sa stretnem. Jedinečný. Zaujímavý. Bez efektov. Asi nesfilmovaný.
Úvaha pokračuje: “Čo keby boli toto hollywoodske príbehy, o ktoré sa zaujímame v tomto čase? Čo keby v dobe zavretého kina som na obyčajného suseda, poštárku, priateľa hľadel ako na niekoho, kto má svoj príbeh. Čo keby som sa oň úprimne zaujímal? Čo spôsobilo, že je dnes tam kde je? Akú cestu prešiel a čo ho formovalo? Pravdepodobne uvidím nového človeka. Pravdepodobne zistím, že je okolo mňa mnoho potrieb, ktoré čakajú na vyriešenie. Je tiež možné, že vyjdem zo zamerania na svoje potreby a práve to mi dá nový dych. Možno… lebo ide o voľbu.
PS: Nech sa rozhodneš akokoľvek, jedno je isté. Sklon k vlastnej verzii príbehu o druhom máme všetci. Veď si predstav: “Čakáš niekoho o 14:00 a 20 minút nechodí, neberie telefón. Nezáleží mu na mne! Nemal som sa stretávať…” a príbeh určite ďalej rozvinieš. Keď krátko na to príde, veľmi sa ti ospravedlní, že cestou natrafil na človeka, ktorému bolo treba ihneď pomôcť a privolať záchranku… Ahaaa, jasné – veď to je v poriadku.
Ale to je už iný príbeh… 🙂
