“Jak si toto pripravil?! Tam ja teda neidem Roman!”
Hej! To si mohla povedať. Kľudne si to takto mohla znechutiť – sebe i mne.
Keď sa zelená na Bachureň zo smerovníkov vytratila, mala si však nádej – skoro istotu, že cestu spolu nájdeme. Keby aj nie, hľadanie si užijeme. Určite!
Zatiaľ však na Lačnovskom sedle stojíme a kukáme. Na seba, na mapu 115-tku, na smerovník pred nami, do Locus appky… Dvakrát. Trikrát. Je to isté – cesta “zmizla”. Nič to – smer sme pochopili, sily máme dosť, pome. Rovno hore do lesa. Tri pády v strmom svahu. Dvadsaťsedem pozretí do appky. Jedna nadávka. Zábava na 84%.
Jasné, že sme našli. Všetko klaplo. Po dvoch hodinách putovania zisťujeme, že sme zas na trase. A zároveň tesne nad Lačnovom, z ktorého sme ráno vyrazili. Hehe, to sa aj takto dalo ako ostatní turisti? Ostáva klasika – po značke na Bachureň. Nádherné výhľady, hlavne na Tatry. Káva z plynového variča, domáce pečené sendviče. Výmena vlhkého oblečenie za suché. Pár fotiek. Vyššia úroveň bytia pri pohľade na takú nádheru…
Sa ti priznám Suzi: “Vedel som, že spolu cestu nájdeme. Vedel som, že toto pre nás nie je prekážka. Už som to (vďaka ti Ježiš) s tebou mnohokrát zažil…už roky takto spolu kráčame a hľadáme. Strácame a nachádzame. Padáme a vstávame. Hlavne si tú cestu vychutnávame! Tak je dobre…
PS: Autor článku - istý Roman Pavlík - má v skutočnosti obrovský orientačný nezmysel. Mnohokrát príde na vytýčené miesto práve vďaka svojej manželke. Áno - dôjde všade i sám, trvá to však zvyčajne dva až päťkrát dlhšie. Snaží sa to maskovať slovami: "Aspoň si to vychutnám." Väčšinou sa pri tom priblblo usmieva. Divný típek...
