Kedy? Kde?
Často počujem túto alebo podobnú vetu: “Už musím ísť na dovolenku, lebo nevládzem…”
A rovnako často je tu myslené “na dva týždne k moru.” Bacha, tu neide o nesympatie k moru – sám ho milujem.
Chcem na to pozrieť z inej strany. Tejto: vidím na sebe i ľuďoch okolo, že sme náchylní vyčkávať na tú vysnívanú letnú dovču a posledné mesiace či dni pred ňou mlieť z posledného… V štandardnom režime sa prepíname, nemáme priestor… Potom na dva týždne odkvecneme. A zas odznova…
Vrátim sa ku koreňom…Vždy keď som chcel do života zaradiť niečo dôležité, do niečoho sa pustiť, niečomu sa venovať, čakal som na ideálny veľký časový úsek. Keď toto dokončím. Keď bude taký a hentaký deň… Nie! Toto vždy stroskotalo. Zistil som, že nikto za mnou nepríde s vetou: “Tu máš deň k dispozícii…”
A tak som to uvidel. Aha takto: Zaradím tie dôležité veci do všetkého čo žijem. Zámerne vyhľadám malé voľné časové úseky a vložím do nich na drobné kroky rozmenené priority. Ideálne podmienky nenastanú a čakať na nich je “nerozum”.
Taakže keď vybehneme so Suzi večer na hodinku na bicykle, keď si ráno skočím zabehať alebo keď zahráme podvečer s deťmi za blokom šípky či badminton, vtedy dočerpávam silu. Keď dovča príde – super! Keď nie… ? Zájdem ráno k rybníku do Teriakoviec. Asi 8 minút autom. Ticho. Slnko. Pokoj. Ako dnes ráno. Ryby sa kŕmili, ďateľ makal na strome a ja som chystal v hlave deň…
A teda záver mudrovania? Povzbudzujem ťa: “Hľadaj tie drobné príležitosti ako prežiť letnú dovču v piatok ráno 🙂
