Raz mi jeden múdry muž povedal:
“Kríza nie je na to, že ju musíš hneď vyriešiť, ale na to aby si zistil, čo sa máš naučiť!”
Nemôžem dnes nevnímať aktuálnosť vety. I keď tuším, ktorým smerom sa súčasná lekcia uberá, dovolím si predsa “mudrovačku”.
Ako dnes pristúpiť k času? Ako len chabo nezapĺňať časopriestor? Ako ochutiť bytie hodnotou?
Okrem povinností, ktoré viem urobiť z domu zachovávam nariadenia a dbám o chod rodiny. OK, jasné ako facka. To by som však nebol ja, keby som nepovedal: “vychutnávam dni”. Viem, že všetko pominie. A moje dnešné správanie tak ostane deťom ako vzor toho, ako na takéto skúšky…
Spomínam si na chvíľu, keď som na chodníku našiel 50€. Aj na pocit, keď sa úvodná radosť po sekunde zmenila na zdesenie… “Veď ma sledujú moje deti!” Za pomoci všetkej vnuknutej kreativity som našiel majiteľa a vrátil ich. Uff. Neviem, ako by to dopadlo nebyť tých detí. Akosi sa meníme na hrdinov, keď začneme uvažovať čo odovzdávame…
“Deti nebudú robiť, čo im nakážeme. Ale bezpečne budú kopírovať naše správanie.”
Keď už som si toto ujasnil, vrátim sa z odbočky:
Preto, áno preto beriem manželku do blízkeho lesa nadýchnuť sa jari. Preto idem s dcérou opekať slaninu nech mi povie o všetkých múdrostiach sveta. Preto idem obzrieť na kopec východ slnka či zistiť v lese, že niektoré stromy rastú úplne mimo toho, čo je v našich predstavách. Zelený kmeň? Kto to videl…
Navŕtať konečne lišty, upraviť staré fotky, dať si chleba s cibuľou, tancovať s deťmi či “len” prehodnotiť priority?
Neviem dokedy a čo bude v tejto situácii možné. Dnes to ale možné JE! A podporiť dokážeš, len keď budeš v “dobrom stave”.
Nie si v prvej fronte – tvoj výkon, tvoja práca si to dnes nežiada. Vyjadri však podporu tým, ktorí tam sú. Žehnaj im. Možno v ďalšej kríze budú žehnať oni tebe!
…žehnajte, lebo ste povolaní, aby ste dostali dedičstvo požehnania.
1Pt 3,9
