Nedokážem to! Neviem hľadieť čiernobielo. Oči mi neustále poskakujú. Skúmajú a objavujú…
A hlava sleduje ako naše bytie preteká pomedzi prsty času. Veď tak je dobre, tak má byť – späť sa nevrátiš, do budúcna nedovidíš.
Och, ale tá fotka! Akú parádnu možnosť dáva – zmraziť stotinku bytia. Chytiť ju a nepustiť. — Milujem to!!! Priznávam sa.
To čo tu po nás ostane, je to čo ostane v srdciach ľudí.
Bodka. Jednoducho túžime po sebe niečo hodnotné zanechať.
Keď sa dvoch murárov pýtali ako vidia svoju prácu, obaja odpovedali rovnako… Jeden však mal v očiach iskru. Pracoval na stavbe katedrály! Ten druhý staval múr…
Kade chodím, tade fotím. Inak to neide!!!
A to čo chcem povedať a kam mierim je, že dnes mi srdce plesá dvojnásobne!!!
Nikon Z6 bol dlho objektom mojich túžob. Od dnes je mojim parťákom.
Ďakujem chytrým hlavičkám, že môžem prispieť k stavbe katedrály zase viac i ja.
Že môžem nabrať nový vietor a rozbehnúť sa za krajšími fotkami – mojimi i tvojimi.
A mám taký sen. Čo sen, mám plán. Blog sa chystám zmeniť, vylepšiť a pravidelne napĺňať. Nápady naskakujú, už sa teším… 🙂
